Ako rozbiť katamarán, ako nerozbiť loď: 7 ° Bf na ostrove Kea
Kvôli predpovedanému silnému južnému vetru (30 uzlov), ktorý mal začať v noci z 22. 5. 2013 a trvať celý ďalší deň, som rozhodol, že sa vyviažeme kormou k nábrežiu vo Vourkari v zálive svätého Mikuláša na ostrove Kea. Nábrežie prebieha v smere západ–východ, pričom voda je na sever. Počítal som z tým, že vietor nás bude odfukovať od nábrežia, takže bude namáhať vyväzovacie laná a nie kotvu. Nebol som sám, kto takto uvažoval, a tak som mal šťastie, že sme prišli dosť skoro, aby bolo na nábreží ešte voľné miesto.
Okolo druhej v noci sa začal dvíhať predpovedaný vietor, zbalili sme preto bimini, uviazali sprayhood, upratali všetko z paluby a pripravili tak loď na poryvy. Keď sme sa ukladali k spánku, vyrušil nás ruch hore na nábreží. Poryvy už boli silné a prichádzali z pravoboku (od východu). Nás tlačila susedná loď (o bezmála 5 m dlhšia Beneteau Cyclades 50) na výstupok v nábreží, ktorý začínal akurát na úrovni nášho ľavoboku. Premiestnili sme tam ďalšie fendre, ale bolo vidno, že na ne pôsobí obrovský tlak. Založili sme preto ďalšie lano z ľavého zadného väzáku proti smeru vetra cez zrkadlo ďalej na nábrežie, aby pôsobilo proti smeru vetra.
To už po nábreží pobehovali posádky všetkých kotviacich lodí a pridávali ďalšie laná tak, aby ochránili svoje lode pred brehom. Naša ďalšia starosť bola, že podľa pilota je tesne pri nábreží malá hĺbka (preto mi pôvodne vyhovovalo, že mostík sotva dosiahne), ale silný vietor lode natláčal až na nábrežie – bál som sa o kormidlo. Holandský kapitán Cyclades 50ky ale prisľúbil, že odídu čoskoro – možno okamžite – aby stihli vrátiť loď v Aténach načas a vyhli sa mŕtvym vlnám, ktoré predpokladal na piatok v Sarónskom zálive ako výsledok štvrtkového vetra (možno len chceli ujsť, lebo sa im podarilo vytrhnúť zásuvku zo stĺpika). Zostali sme preto pri ľavom zadnom výboku a pri najsilnejších poryvoch odtláčali našu loď od betónového nábrežia.
(Pravdepodobne japonský) kapitán katamaránu vyviazaného o niekoľko lodí ďalej v návetrí silnejúci tlak na svoj pravobok riešil odchodom (či na otvorené more alebo na kotvu inde v zálive – neviem). Manéver ale v silnom vetre nezvládol, ťahal kotvu po dne, a tak zakotvil rovnobežne s nábrežím niekde v miestach, kde sme mali hodené kotvy my. Zároveň vytrhol kotvu prvej lodi po vetre pod ním (starej kocábke – keču približne zo 70. rokov). Vetru tak vzdorovalo iba staré vyväzovacie lano, ktoré prasklo a loď sa zniesla na Cyclades 50 pripravovanú k odchodu. Tlak na našu loď sa ešte zvýšil.
Keďže Holanďania stále trvali na odchode, preliezli sme cez ich loď na keč, nanovo naviazali lano, a sila tuctu rúk odtiahla kocábku medzi poryvmi o pár metrov ďalej. Presun šesťdesiatročného holandského kapitána po visutej lávke vo výške pliec späť na pevnú zem radšej nebudem ani podrobne popisovať.
Kapitána som varoval, že katamarán pravdepodobne ťahá kotevnú reťaz cez všetky naše kotvy, a že nemôžu vyplávať, a on že to vie, a že pravdepodobne nemôžu. Po krátkej porade predsa naštartovali, zažali pozičky, odviazali laná a začali vyťahovať kotvu. Nezostalo nič iné, len popriať im veľa šťastia.
Vytiahnutie kotvy skutočne reťaz katamaránu znemožnila a nad loďou stratili kontrolu. Vietor ich zatlačil dolu na katamarán, do ktorého tvrdo narazili a splávali vedľa neho. Nasledujúcu hodinu sa striedavo spúšťali nižšie, obchádzali katamarán z rôznych strán, katamarán obchádzal ich, narážali do seba, ťahali a popúšťali kotvy – všetko v 20–30uzlových poryvoch. V jednej chvíli som v tme rozoznal, ako niekto lezie do tunela medzi plavákmi v snahe kotevné reťaze rozpliesť. Celú dobu sme tŕpli, či pri tomto prízračnom tanci nevytrhnú kotvy aj nám ostatným. Do tanca hral orchester vetra v lanoví a takt udával klepot uvoľneného lana výťahu o sťažeň. Striasol som sa ešte aj v dňoch potom vždy, keď som tento nevinný zvuk niekde začul.
Nemali sme však čas ich sledovať, do uvoľneného miesta sme sa snažili naťahať všetky naše laná – z provy na vzdialený kruh na nábreží, zo stredu a zadnej časti lode na bližší kruh. Výsledok bol, že pri silnom poryve vietor našu loď síce zatlačil na nábrežie, nie však šikmo, ale po kolmici naň, takže pohyb brzdila kotevná reťaz a fender bol skôr pre istotu. Ľavý zadný výbok sa tak už nedostával do nebezpečnej vzdialenosti od „schodu" v nábreží.
V našom závetrí kotvila malá loď, na ktorej sa plavil starší Francúz (pravdepodobne majiteľ) sám. Švédska posádka ďalšej lode po vetre (oveľa väčšej) ho požiadala, či môžu okolo boku jeho lode natiahnuť svoje laná, aby sa zaistili podobne, ako my. To spôsobilo, že Francúzova krátka kotva povolila a jeho loď sa natlačila zrkadlom k nábrežiu – čiastočne pôsobením vetra, čiastočne ťahom lán lode so švédskou posádkou. Sklonené zrkadlo Francúzovej lode a výška nábrežia zaručovali, že akýkoľvek fender takmer okamžite vytlačili von. Odtláčali sme loď nohami (aj dva páry bolo málo), kým ostatní priväzovali ďalšie fendre. Pomohla by obyčajná pneumatika priviazaná k nábrežiu, tú sme však nemali.
Medzitým sa Holanďanom a Japoncom podarilo rozmotať svoje kotvy a na plný plyn mizli zo zátoky. Nikto by nechcel byť v ich koži.
Okolo piatej ráno sa situácia stabilizovala – lode boli vyviazané, vietor mierne utíchol. Postavil som stráž a šiel si konečne ľahnúť, nie však nadlho. Švédi chceli uľahčiť Francúzovej lodi tým, že svoje laná natiahnu ďalej na nábrežie v smere proti vetru, takže ich začali ťahať popod našu loď. Lano zablokovalo kormidlo, takže som ich musel požiadať, aby ho odstránili s tým, že aj keď to teraz natiahnu tak, že sa to kormidla, nohy s vrtuľou či kýlu nedotkne, nikto mi nezaručí, že ich to nepoškodí pri vzájomnom pohybe lodí a lán.
Až do rána bol potom relatívny pokoj. Vietor utíchol až nasledujúci večer, ale lode boli vyviazané, takže poryvy už neznamenali problém. Na lodi nebol ani škrabanec, ale bál som sa o kormidelný kvôli malej hĺbke tesne pri nábreží.
Poučenie pre mňa:
- Južný vietor v predpovedi nemusí nutne znamenať južný vietor na kotvisku. V zátokách sa vietor krúti – videli sme to na orientácii ostatných lodí vyviazaných k bójkam: niektoré boli voči nám kolmo, iné oproti nám, ďalšie súhlasne s nami, podľa miesta, kde kotvili. Nemožno odhadnúť smer, odkiaľ prídu najväčšie poryvy. Stále síce dáva zmysel vybrať si také miesto, kde predpovedaný smer vetra bude loď odfukovať od nábrežia, ale treba pamätať na to, že to tak nakoniec nemusí byť.
- Pri tomto type kotvenia nie je na škodu vytiahnuť celú reťaz, keďže loď sa okolo nej nebude otáčať. Našich 60 m reťaze nás pravdepodobne zachránilo od toho, aby sme skončili s omláteným zrkadlom ako starý pán.
- V prípade silného vetra je stále lepšie vytiahnuť všetky laná a pokúsiť sa loď vyviazať, než vytiahnuť loď z kotviska na miesto, kde sa do nej oprie vietor naplno. (Zde záleží na situaci. Samozřejmě bude mimo přístav foukat silnější vítr, ale zase může být možné jinde bezpečně zakotvit. V případě, že mohou být kotvy zamotané, je vyplouvání špatným řešením, ale stejně špatné je setrvat, pokud kotva nedrží. poznámka redakce)
- Určite sa za týchto podmienok neoplatí vyťahovať kotvu, ak je podozrenie, že sa jej reťaz kríži s inou. Taký manéver nemožno prerušiť, zopakovať ani zrušiť. Než rozbiť loď, je lepšie pokúsiť sa dohodnúť s chartrovkou, prípadne dokonca zaplatiť pokutu za neskoré odovzdanie či zanechanie lode v inom prístave. Holanďania z kaucie (podľa veľkosti a veku lode odhadujem na 3.000 €) neuvidia ani cent.
- Nedopadlo by to dobre, keby podľahneme stresu a panike. Posádke nič nehrozilo. Loď bola poistená. Kauciu 2.000 € som mentálne odpísal hneď na začiatku, a potom som sa už mohol sústrediť na riešenie problému. Nie je to málo peňazí, ale keď vám v noci na ceste vybehne srna a nemáte havarijné poistenie, bude to stáť pravdepodobne viac. Tu sme mali výhodu, že sa dalo niečo spraviť. Starý pán pôsobil už k ránu dosť apaticky a jeho loď to aj odniesla najhoršie z tých, čo zostali.
Som rád, že sa mi a mojej posádke podarilo loď ochrániť, aj keď mi v noci nebolo všetko jedno. Z odstupom pár dní to ale hodnotím ako dobrú skúsenosť – veď zážitky nemusia byť dobré, stačí, keď sú silné ;-).